Ropotamo – rieka a prírodná rezervácia
Rezervácia Ropotamo je vzácnou kombináciou nádhernej scenérie a veľkolepých tvarov krajiny. Na malej ploche sa nachádza spojenie mora, rieky, močiarov, listnatých lesov, rôznych typov skalných útvarov. Nájdeme tu krásne pláže, ale aj pieskové duny a všetky tieto prírodné zdroje sa snúbia s množstvom archeologických nálezov.
Rozprestiera sa pozdĺž rovnomennej, pomaly tečúcej rieky, ktorá pretína veľké piesočné duny pri zálive Arkutino a vlieva sa do Čierneho mora.
Cesta k ústiu rieky
Kamarát dron vzlietne do výšky a ukáže nám kam pôjdeme. Áno, je to tam mierne vľavo na začiatku zálivu Arkutino.
Od parkoviska pri Beglik Taši usilovne prekladáme nôžky z jednej na druhú. Neponáhľame sa. Užívame si prekrásne slnečné popoludnie. Jediný kto sa vezie je Miško, trojročný syn našej kamarátky Eriky. Ten si ide ako maharadža. Síce nie na slonovi, ale na mojom krku a „pořád a pořád mluví“. Cesta neustále klesá. Striedajú sa lesné úseky s lúčkami. Z toho „mluvení“ sme na jednom rázcestí minuli odbočku a vydali sa smerom na mys Korakja. Tam by sme ústie rieky Ropotamo asi nenašli. Ešte že sme si to všimli.
Lesom už preniká chladivý morský vánok, neklamný dôkaz, že sa blížime k pobrežiu. Nevieme sa dočkať. Predsa, aj keď časť cesty ideme lesom, je poriadne teplo.
A…prichádzame. Je to nádherné. Divoká piesková pláž, výnimočne pokojná hladina Čierneho mora. Počuť len žblnkotanie vody a spev vtákov. Žiadna „hudba“ z plážových barov, žiadny predajcovia suvenírov. Ani slnečníky netreba. Mohutné stromy sa skláňajú až nad piesok a vytvárajú tieň. Dokopy s nami je tu 10 ľudí.
Obzerám sa dookola, ale ústie rieky nevidím. Čo ho premiestnili? Práca chvatná málo platná. To platilo aj o mojej príprava na dnešný výlet. Kuknem do mapy. Aha. Treba ísť po pláži na severovýchod, obísť vo vode dva skalné výbežky. Vody je tak po kolená.
No konečne. Zvládli sme to resp. dali sme to. Ťažko sa to opisuje. Treba to vidieť a hlavne zažiť. Údolím rieky vánok prináša vôňu lesov. Sledujeme posledné metre sladkej vody ako sa mieša s Čiernym morom a ako zaniká rieka Ropotamo, ktorá vznikla 46 km odtiaľto v lesoch pohoria Strandža. Nuž, to je kolobeh. Vznik – Zánik.
Škoda že sme nemali nepremokavý vak. Rieka sa dá preplávať. Prúd nie je silný. Na druhom brehu by sme mohli pokračovať piesočnými dunami až k močiarom Arkutino s bielymi leknami.
Plavba po rieke Ropotamo
Po dvoch tretinách cesty 99 (skoro ako Route 66) medzi Sozopolom a Primorskom je malé parkovisko. Smerové šípky nás navigujú správnym smerom. Cestička je to pekná, chvíľami lesom, chvíľami po drevených mostíkoch a hlavne v tieni. Čochvíľa sme v prístavisku lodí.
Kupujeme lístky. Je tu aj malá predajňa suvenírov, hlavne magnetiek. Turistické nálepky a pečiatky do môjho denníka samozrejme nemajú. No škandál. Ale nie taký, ako keď „Mattoni už nie je“. Informačné tabule a kadejakí turistickí sprievodcovia sľubujú počas plavby pozorovanie korytnačiek a hadov. Uvidíme. Nastupujeme do loďky a ideme, teda plavíme sa.
Plavba je to pekná. Mohutné stromy prevísajú nad rieku, počúvame spev vtákov. Len tie sľubované korytnačky a hady. Rozmýšľam, že tu už ani nie sú, alebo jednoducho nechcú pózovať na rozkaz nás, ľudí.
Nakoniec sme aj tie korytnačky videli. Teda 1 ks. Dúfam len, že to nebola atrapa.
Ale aby som nekrivdil. Veľmo dávno, keď som bol mladý a pekný ( inak by si ma moja pani manželka asi nezobrala), to tu žilo. Spomínam si, že keď sme sa priblížili k brehom, tak sa korytnačky húfne spúštali do vody. Videli sme hady aj vo vode aj nad našimi hlavami na konároch, ktoré prevísali nad rieku. Holt, časy sa menia.
A čo dodať na záver? Je to neskutočne zaujímava oblasť.
- chodníky: k najvyššej piesočnej dune v Bulharsku, k skalnému útvaru Levia skala a k pevnosti Valchan, k mysu Paraskeva, Korakya, Kaya atď.
- pláže a plážičky: Arkutino, Kindinar, Paraskeva, Fluru, Paliura atď. S výnimkou pláže Arkutino sú ostatné prístupné „vlastnou silou“ – našťastie.
- treba to navštíviť
Pokračovanie bude o tom, ako sa dá prežiť soľný deň na pobreží Čierneho mora v Bulharsku.
