Biele Karpaty – Chmeľová (25.11.2020)
Vršatské bradlá sú, dovolím si tvrdiť, najjagavejšou dominantou Bielych Karpát. Vápencový masív vystupuje nad okolitý terén a vytvára úžasný kontrast nielen tvarom, ale aj farbou v porovnaní s okolitým charakterom pohoria.
Po komplikovanej doprave vlakmi a autobusmi som sa ocitol v obci Červený Kameň. Počasie je také aké je. Hmla, mokro a zima. Od kostola začína žltá značka ktorá sa nad dedinou odpája od modrej. Treba dávať pozor, lebo odbočku ľahko prehliadnete. Chodník stúpa trnkovým porastom až na lúky nad dedinou. Hmla začína rednúť, objavuje sa slnko, neklamný dôkaz toho, že sa dostávam k hornej hranici inverzie. Z lúk sa otvárajú (alebo aj nie) prekrásne výhľady na Červenokamenské bradlo.
Chodníkom vstupujem do lesa a za stáleho stúpania sa ocitám v sedle Chmeľová. Konečne slnko.
Zo sedla pokračujem strmým stúpaním na vrchol Chmeľovej ( 925m), ktorý je druhým najvyšším vrcholom Bielych Karpát. Chodník vedie prekrásnym bukovým lesom.
Konečne na vrchole. Som tu sám. Prekrásne výhľady, pokoj, teplo. Balzam na dušu. Žiadny premiér, žiadne Covid opatrenia.
Odchádzam. Pôvodne som chcel ísť k najvyšším častiam hradu. Chodník je tam už ale v 5. ochrannom pásme. Pôjdem pokiaľ môžem a potom cez Vršatské Podhradie do sedla Chotúč.
Som v sedle Chotúč. Ďaľej sa dá pokračovať po modrej do Červeného Kameňa, alebo po zelenej do mestečka Pruské. Ja pokračujem do Pruského. Nechce sa mi . Bude to opäť do hmly.
Ako zostupujem nižšie, dostávam sa na hranicu inverzie. Ochladzuje sa, svetla ubúda. Chodník je riadne zarastený, niekoľko krát ho strácam. Po prvý krát v živote som použil navigáciu.
Čo na záver? Plánujem sa sem vráťiť na jar, niekedy v apríli za kvitnúcimi orchideovými lúkami.
