Detský svet v nás

Kedysi, keď sme boli veľmi malé deti a spoznávali sme svet, matku a otca, boli sme jasné Svetlo. Utvárali sme si prvé predstavy o živote. O tom, čo to znamená mama a otec, ako funguje spolužitie muža a ženy, akú rolu v ich živote zohrávame my. Bolo to vypozorované na základe videného a zažitého v súvislosti s našou prirodzenosťou. Nemali sme rozvinuté ego a cítili sme sa súčasťou rodičov. Boli sme Láska. Postupne sme začali vnímať svoju oddelenosť. Rástli sme. Pozorovali svet a učili sa mu rozumieť. Keď sme niečo nechápali a nedostali jasnú odpoveď, tak sme si vytvorili vlastnú. Nikto nám nepovedal že to nie je tak ako to vidíme, alebo že niekto nevie povedať dieťaťu pravdu lebo ju sám nechce vidieť.. Koho by vôbec vtedy napadlo, že dieťa si urobí vysvetlenie samo, vytvorí vzorce, podľa ktorých bude v dospelosti žiť? 

 

Malé dieťa viac vníma pocitovo, a pýta sa často „prečo?“. A stáva sa, že odpoveď ktorú dostane, sa nezhoduje s jeho pocitom. Vtedy dieťa nie je spokojné. Vyvoláva to neistotu a ďalšie otázky. Ak nepríde odpoveď ktorá ho uspokojí , dochádza k nerovnováhe. Obvykle obviní z neúspechu samo seba. Takto vzniká pocit viny a nedostatok viery vo vlastné schopnosti. Ak sú emócie nadmerné dlhodobo, tak vzniknú pochybnosti o vlastnej identite. Psychika trpí a srdce stráda. 

Čas na zemi plynie a deti rastú, až sú z nich dospelí ľudia. Z čoho ide strach, to sa často zakrýva….a psychika znovu trpí a srdce znovu stráda. Do kedy to takto človek dokáže ťahať?

Odvážnemu šťastie praje, hovorí sa. Odvaha otvoriť sa vlastnej hlbočine spôsobí, že hľadáme a nachádzame svoje skutočné Ja, aj keď tá cesta môže byť dlhšia a môže bolieť. Určite nezablúdime. Nájdeme tak obrovskú silu svetla a bezpodmienečného sebaprijatia.